Bola moznost zusastnit sa takzvaneho dlheho pobytu a kratkeho pobytu , pre tych , co ziju v Nemecku.
Kedze som musela pracovat, zucastnila som sa kratkeho pobytu.
Neviem, mozno som ocakavala privela, ale uz len ked som prisla na miesto, kde sme sa mali stretnut , bola som trosku sklamana.Stal tam hlucik mladych ludi, ktory sa vsak medzi sebou ani poriadne nebavili, jednoducho tam stali, typicka germanska zdrzanlivost.
Avsak v autobuse sa uz nalada zmenila.Spievali sme si celu cestu a tak aj napriek 6 hodinovej zapche, cesta ubiehala velmi rychlo.
Vsetci putnici boli rozmiestneni v pasme aj do 100km od Kolina.
V nasej skupine boli okrem jednej Kolumbijcanky, Africana a mna sami Nemci.
Prvu noc sme spali v jednej skole,a uz o stvrtej rano sme sa presunuli na stanicu, z ktorej sme sa mali dostat na Marienfelden, teda miesto cinu.Ceste bola velmi zdlhava, a vo vlakoch telo na tele.Od sikmookych Cinanov, cez tmavych Spanielov, rozdrapenych Talianov a a Cechov,proste taky “koktajl“narodnosti a ras..
So stanicky Horeb sa potom viac ako 800 000 ludi v zastupoch, so zdvihnutymi vlajkami pohybovalo polnou cestickou na obrovske Marienfelden.
Ludia v dedinke, cez ktoru sme prechadzali, boli velmi mili.Kyvali nam z kazdeho okna, nosili vonka vodu, rozne sladkosti a jedlo...
Potom sme sa konecne dostali na Marienfelden.
Obrovska plocha, kde sme boli zadeleni do blokov podla statov.
Bola som uplne ohromena, ake to bolo velkolepe.Tisicky putnikov, roznej farby pleti, stovky reholnikov v habitoch, hrajucich vsetkymi moznymi farbami a nekonecne mnoztvo dobrovolnikov, od kucharov, zdravotnikov az po ochranku...a vsetkych spajalo jedno, velka laska ku Kristova a tuzba stretnut sa s Jeho nastupcom tu na zemi.
Program prebiehal cely den a neda sa mi ani popisat, tisicky moznych akcii a podujati.
Najhorsie bolo dostat sa vzdy naspat na svoje miesto.
Zazila som tam aj jeden velmi pekny zazitok, na ktory asi nikdy nezabudnem.
Asi mesiac pred touto akciou , som sa dohodla s jednou priatelkou, ktoru som rok nevidela, ze mi da svoje cislo na mobil a stretneme sa tam.Ale mobil samozrejme nechala doma, takze asi ziadna sanca na stretnutie.Povedala som to mojmu priatelovi, ze sa budem modlit a urcite ju stretnem.On sa na mna tak pozrel a skepticky odvetil, ze je uz len zvedavy , ako ju idem najst, medzi milionom ludi.
Dostala som sa ku miestu, kde boli zlozeni Cesi.Kazdeho som sa pytala , ci ju nepozna.Niektori aj poznali, ale nemohli ju najst, ini mi povedali, ze je tam asi 6000 Cechov , takze moja sanca, nieje moc vysoka.Iba jedno dievca ma povzbudilo, aby som sa pomodlila k sv.Antonvi, vraj to funguje.A tak som hodila strelnu modlitbicku.Este stale som preskakovala, cez spajucich Cechov, ale stale nic.Uz som vychadzala von, z ich bloku, ked zrazu na mna niekto skocil.A bola to ona.Nuz aj zazraky sa deju:).
Okolo deviatej vecer prisiel svaty Otec.Bola som asi meter od neho, ale cakala som vacsie dojatie.Neviem, hoci bol velmi mily.Ako taky Opa.Pan Boh vie, preco si ho vyvolil, ale chyba mu ta charizma Jana Pavla II. , ale co dalej vysvetllovat.On bol Slovan.Ratzinger je Nemec.To asi hovori za vsetko.Hoci vsetka cest, aj on je velka osobnost a co si velmi vazim, je , ze nekopiruje Jana Pavla II, ostava sam sebou.Ale o tom hovorila aj ta atmosfera , aspon v tom bloku , kde som bola ja.Ked sme aj s tou Kolumbijcanky vykrikovali a vyhvizdovali od radosti, nasi nemecki spoluputnici na nas dost zazerali, oni tu radost nevedia vyjadrit tak spontanne.
No aj tak to bol nadherny zazitok.Jan Pavol II. vedel, co zaklada.Bola to super idea.A hoci sme potom museli stat 5 hodin v rade na vlak a domov sme sa dostalo totalne vycerpani, stalo to zato, hoci som si ista, ze nech tam je Jan PAvol II., tak tu slzu vyronim a nielen jednu....
